„Nezľakni sa, spustí sa v tom taký strojček," hovorí mi slečna, ktorá drží ostnatý objekt dva milimetre od môjho oka. Zachovanie mojich zrakových funkcií je možno to posledné, čo ju zaujíma, tak sa pre istotu zľaknem už dopredu. Z nebezpečného strojčeka sa vykľuje niečo, poslaním čoho je sotva počuteľné a sotva viditeľné vibrovanie, tak sa upokojím.

 

„Čo ťa na tom baví - proces alebo výsledok?" pýta sa ma fotograf, keď v aute vezie moje skrášlené ja a zatiaľ netuším, aké s ním má plány.

 „Proces," odpovedám a bľabocem niečo o kreativite, hre s výrazom, vcítení sa do rolí a podobne.

„Výsledok," odpovedá hlas v mojej hlave a ja mu nenápadne prikývnem, tiež len v mojej hlave, aby si to pán fotograf nevšimol.

Proces nenávidím. Som patologicky hanblivá a neúspešne sa snažím zakrývať to sebavedomým pohľadom a predstieraním neexistujúcich skúseností. (Raz mi na to niekto určite príde.) Keď sa tvárim ako debil, neviem o tom. Nevidím sa. Fotograf vidí všetko a nie všetko mi povie. Možno občas vypučím brucho a náhle zistí, že som vlastne tučná. A potom si asi uvedomí, že som aj škaredá.

Nenávidím proces. Podstupujem ho znovu a znovu a presne viem prečo. Pre výsledok. Pre ilúziu krásy.

 

Fotograf sa znechutene prehrabuje výberom toho najlepšieho z môjho šatníka. Keď odmietavo odhodí aj posledný kúsok mojej vzácnej garderóby, ťahá ma do najbližšieho obchodu. Kúpiť niečo, čo by zodpovedalo jeho exaktnej predstave. Vrazí mi do ruky pár vešiakov s oblečením a posiela ma do kabínky. Niekoľkokrát vyjdem, niekoľkokrát pokrúti hlavou. Potom konečne prikývne. Ocitám sa navlečená v niečom, čo by som si normálne obliekla len v prípade, že by som prehrala stávku a nemala inú možnosť. Fotograf je nadšený.

Presúvame sa do lesa neďaleko Bratislavy. Podľa jeho inštrukcií si prehadzujem vlasy dopredu, dozadu, cez pravé plece, cez ľavé. Ruku na koleno, vedľa tela, na plece, na krk. Tvárim sa veselo, smutne, zmyselne, prekvapene, pyšne, opovržlivo, blažene, začudovane, znechutene, zasnene. Potom sa mi darí už len unavene, znudene, otrávene. Fotograf krúti hlavou.

 

Sedíme v aute a vezie ma domov. Pýta sa, prečo nosím toľko čiernej a sivej - jeho hlavná výhrada voči mojej garderóbe.

„Zoslabuje ti to auru, vieš," vysvetlí mi múdro a ja rozmýšľam, či si zo mňa robí srandu.

Vysadí ma pred domom, podá mi ruku a vyjadruje nádej v našu budúcu spoluprácu. Cestou zisťujem, že mi krvácajú nohy. Našťastie som v nich v priebehu dňa stratila citlivosť.

Doma sa odlíčim a vymením šatočky za staré tepláky. Vatový tampón s odličovačom odstraňuje ilúziu mojej dočasnej krásy. Nenávistne na seba zazerám do zrkadla a teším sa na fotografie môjho iluzórneho ja. Teším sa na výsledok.